Anorexia

K tomuto článku sa snažím prinútiť od začiatkov môjho blogovania, takže áno... bude to už štvrtý rok čo to odkladám. Ale konečne som sa k tomu odhodlala. Odhodlanie prísť s pravdou na povrch. Tento článok je veľmi úprimný a zasahuje do môjho osobného života, keďže to je pre mňa veľmi citlivá téma. Už teraz viem, že tento článok sa mi nebude písať ľahko, a aj keď mám obavy aké to bude po jeho publikovaní, je na čase prestať sa už skrývať!

Tak teda, kde vlastne začať...

Doteraz som sa na blogu, Instagrame a iných sociálnych sieťach prezentovala ako zdravá a silná žena, ktorá s radosťou cvičí, zdravo sa stravuje a v podstate vie, čo robí. No nebolo tomu tak vždy. Môj príbeh začína oveľa ďalej než si myslíte...

Nikdy som nepatrila medzi dievčatá, ktoré mali odmalička štíhle postavy. Vždy som bola to dievča pri sebe s hrubšími stehnami, väčším bruškom a mľandravými rukami. Myslíte si, že som to nejako riešila? Odpoveď už istotne poznáte. Jedlo bolo pre mňa potešením (ak ste čítali článok Moja cesta k fitness určite viete, že som toho pojedla množstvo...) a nebrala som ho ako niečo, čoho sa treba báť. Všetko sa ale začalo meniť na základnej škole, niekedy v siedmej až ôsmej triede. Všimla som si, ako na mňa dievčatá (aj tie staršie) ukazujú prstom, niečo si šepkajú a robia si zo mňa žarty. A to všetko kvôli môjmu telu...

Cítila som sa veľmi škaredo. Každý deň som sa doma obzerala v zrkadle a plakala.

Neznášala som sa!

Neznášala som to, ako vyzerám. Začala som si všímať svoje väčšie bruško, svoje hrubšie stehná, ktoré sa o seba pri chôdzi treli a nevedela sa zmieriť so svojím telom.

...

A vtedy nastal zlom!

Už žiadne posmešky na môj účet! Teraz vám všetkým ukážem, čo dokážem. Dokážem vám, že na to mám!

Najskôr som začínala zľahka a začala cvičiť. Mojou obrovskou motiváciou sa mi stal môj brat, ktorý chodil do fitka skoro každý deň a na jeho tele ste sa mohli učiť anatómiu svalstva. Cvičila som 4x do týždňa po dobu 20-25 minút. Zvyčajne to bolo kardio, pri ktorom som vypľúvala dušu.

A tak sa objavili prvé výsledky. Čísla na váhe klesali a centimetre na tele ubúdali. Z mojich 60 kíl som sa dostala na číslo 52.

Nemohla som tomu uveriť!

Postupne som si začala zvykať na pochvalu môjho okolia. "Nori, vyzeráš skvelo!" "Ako sa ti podarilo takto schudnúť?" Cítila som sa ako niekto iný. Konečne niekam patrím. Odrazu bola moja postava stredobodom pozornosti a posmešné pohľady dievčat sa menili na pohľady obdivu. Nasávala som iný druh pozornosti, ktorý len prospieval môjmu egu.

A presne preto som chcela viac!

Viac pozornosti, viac pochvaly, viac obdivu, viac kíl dole...

Preto som zo svojho jedálníčka odstránila akékoľvek sladkosti. No čím viac som sa zameriavala na svoj "zdravý jedálníček" tým to bolo horšie a horšie. Pýtate sa kvôli čomu? Z môjho jedálníčka totiž postupom času začalo miznúť skoro všetko.

A vo svojej hlave som mala len jedno...

CHCEM VIAC!

...

Mala som len 15...

Každé ráno som sa budila s pocitom nekonečného hladu. Avšak len moje raňajky vyzerali bohato. Nemohla som pred rodičmi predsa nič nejesť. Tak som si naložila na tanier nejaké vajíčko s pečivom či si pripravila smoothie nápoje (ktoré mi v tomto období oslabenej imunity, veľmi poškodili zubom a mojej zubnej sklovine).

V škole som si na desiatu brala balíček sušených hrozienok, ktoré som si ďobkala po jednom, aby som mala pocit plnšieho žalúdka. V školskej jedálni som obedovala len polievky a aj to som si čerpala len čistý vývar. Večera už nebola...

Hneď po škole som sa rýchlo ponáhľala domov, aby som stihla odcvičiť svoj dvojhodinový tréning.

ČÍTATE SPRÁVNE! A k tomu som cvičila každý jeden deň!

Z mojich 20 minútových cvičení sa stali dvojhodinové. A celý čas som bola schopná cvičiť kardio. Pamätám si, ako som pri cvičení prišla k úrazu. Bola som úplne vyčerpaná a moje telo ten obrovský fyzický nátlak nezvládalo. Pri jednom zo skokov som bohužiaľ nedopadla na chodidlo. Podarilo sa mi vytočiť si svoje chodidlo až tak, že v ňom niečo prasklo a ja som ním nemohla akokoľvek pohnúť. Naštvala som sa!

Aby som kvôli blbému chodidlu nedokončila svoj tréning? Ani náhodou! A aj napriek nevýslovnej bolesti som so zaťatými zubami naďalej skákala.

...

Zlom nastal v jedno ráno!

Klasicky som sa zobudila s pocitom hladu a úplne vyčerpaná som sa snažila vyhrabať z postele. Akonáhle som sa postavila, pred sebou som nevidela nič len tmu. Oči otvorené a vy nič nevidíte... Ostala som len tak stáť v strede svojej izby. Čo sa to deje? Prečo nič nevidím? Trvalo to len pár sekúnd, ale pre mňa to bola celá večnosť. V mojej hlave blikalo jasné červené svetlo!

POTREBUJEŠ OKAMŽITE CUKOR!

Zdravotne som na tom nebola vôbec v poriadku. Lámaly sa mi nechty, padali vlasy, pokožka bola veľmi jemná a citlivá na dotyk. Depresia z postavy a úzkosť... Ale nič z toho som si nechcela priznať. Ešte stále som nebola dosť chudá. Počítala som si každú jednu kalóriu (dokonca aj kalórie papriky a reďkovky) a jedla len sucháre a polystyrénové chleby.

S mojím "stravovaním" a nadmerným pohybom som behom pár mesiacov schudla z 52 kíl na 43 kíl. Necelých 10 kilogramov dole. Na moju výšku 169 cm je to mnoho. Aj napriek vykúkajúcim rebrám to pre mňa bolo málo.

Aj keď som bola unavená, neustále podráždená, bez nálady, nechcela som sa len tak vzdať.

Problém bol, že SOM NIKDY NEMALA DOSŤ!

...

Moju vyziabnutú postavu si však nevšimli len moji priatelia, spolužiaci či učitelia v škole, ale samozrejme aj moji rodičia, aj keď som sa ju snažila pred každým zakryť vrstvami oblečenia. Vtedy sa naše vzťahy dosť pokazili. Nenávidela som ich, pretože mi chceli prekaziť moju cestu k cieľu. Všetku moju snahu chceli len tak prerušiť len preto, aby som bola tučná. Mamka mi skryla váhu, aby som sa už nemohla naďalej vážiť (robila som to niekoľkokrát do dňa) a ja som sa jej len vysmiala do tváre.

Naozaj si myslí, že ma toto dokáže zastaviť?

Všetci mali o mňa strach a mne to bolo úplne ukradnuté.Videla som ich len ako hrozbu. Bolo to hotové peklo! Mamka ma nútila jesť a kolobeh obrovských hádok sa mohol začať. Po čase znovu vybrala váhu, na ktorej chcela vidieť aspoň o niečo vyššie číslo.

No váha klesala a všetci boli z toho nešťastní.

A v tom sa vo mne niečo zlomilo. Až keď som videla mamku plakať, povedala som si, že to skúsim. Niečo vo mne mi vravelo, že som zašla až príliš ďaleko. S mojou váhou som bola na pokraji smrti. Až po sedeniach u psychologičky som sa začala meniť. Niekedy to bolo veľmi ťažké, ale moje vlastné odhodlanie zmeniť sa mi pomohlo stať sa osobnosťou, akou som dnes.

...

Písal sa rok 2016 a ja som počas prázdnin spoznala môjho priateľa. Sám to nevie, ale práve ON hral veľkú rolu v mojom liečení. Aj keď sme vtedy ešte spolu nerandili, pomáhal mi najviac ako len vedel. Mohla som mu zavolať hoci aj o tretej ráno, stále tu bol pre mňa...

S nástupom na strednú školu som začala nový život. Aj keď som sem tam dostala poznámku na moje telo, že som anorektička, snažila som sa podobné poznámky ignorovať.

Bola som totiž novou zdravšou verziou samej seba a nechcela som si to akokoľvek pokaziť. Podarilo sa mi normálne pribrať na 52 kilogramov a svoj cieľ ísť vyššie si naďalej plním.

...

Týmto článkom nechcem vo vás vyvolať myšlienky, že som nejaký magor.

Anorexia, či už mentálna alebo jej akýkoľvek poddruh, je veľmi nebezpečná vec. Niekedy je ťažké niekomu vysvetliť, čo sa danej osobe víri v hlave. Je to hlas, ktorý nepatrí vám a vraví vám čo robiť. NIE STE TO VY SAMY.

Viem, že anorexiou trpí mnoho dievčat a žien. A ja práve ďakujem jednej špeciálnej osobe, ktorá ma vďaka svojej správe na Instagrame motivovala ísť s pravdou von. (ak čítaš tento článok, patrí ti veľká vďaka) Nie je to vôbec jednoduché, ale pozrite sa na to takto. Ja už som zdravá skoro tri roky.

Verte mi... DOKÁŽETE TO AJ VY!

Ak sa medzi vami nachádza niekto, kto si niečím podobným prešiel alebo dokonca prechádza, pokojne mi napíšte do správ na Instagrame, kde sa o tom môžeme spolu pekne porozprávať a tým si vymeniť svoje rady a tipy.

Netreba sa za to hanbiť. Máme tu byť pre seba preto, aby sme si všetci navzájom pomáhali.

A ja len dúfam, že som týmto článkom niekoho z vás motivovala k zmene.

Pretože zmeniť sa dá. Nemusíte mať strach, že budete obézni. Toto je len skreslená predstava vašej mysle.

Dúfam, že som týmto článkom nikoho nepohoršila. Čerpajte prosím z neho len pozitívum a nové odhodlanie k lepšiemu ja.

Všetkým vám držím palce <3