Nesúď knihu podľa obalu

 

Práve teraz sedím v mojej obľúbenej kaviarni, vychutnávam si tú najlepšiu kávu a píšem pre vás tento článok. Dúfam, že takéto možnosti nám vydržia čo najdlhšie, pretože presne toto mi pri práci neuveriteľne chýbalo. Neviem ako to máte vy, ale ja sa najviac sústredím na prácu práve v útulných kaviarňach. Milujem jemnú jazzovú hudbu v pozadí, šum rozhovorov a štrnganie pohárov či šálok. A na vôňu čerstvo namletej kávy určite nemôžem zabudúť.

Od tejto malej vsukvky sa však presuniem k dnešnej téme.

Minulým týždňom nám oficiálne skončil druhý týždeň na vysokých školách, ešte v prezenčnej forme výučby, za čo som nesmierne vďačná. Teraz už len môžem s čistým svedomím porovnávať a analyzovať aktuálnu situáciu s tou minuloročnou.

Ak to o mne ešte neviete, tak týmto rokom som prestúpila na inú univerzitu a nemohla som urobiť nič lepšie. Aký som k tomu mala dôvod? Tak, tých dôvodov bolo niekoľko a mohla som si z nich len vyberať.

Prvou a snáď najhlavnejšou príčinou prestupu bol môj psychický stav. Inak povedané na mojej predošlej univerzite som to jednoducho nezvládala. Budem k vám úprimná, chcela som s ňou skoncovať ešte na začiatku v októbri. Avšak predstava, že by som nič nerobila a slovenská byrokracia ma v týchto myšlienkach brzdili. To mi však moju nalomenú psychiku nevyliečilo a ja som sa naďalej rúcala. Pravidelný plač a stres boli u mňa na dennom poriadku. Zo stresu som pomaly opäť prestávala jesť a dostávala som sa do situácií, z ktorých by som sa bez pomoci blízkych nevymotala. A takto to ďalej nemohlo pokračovať. Moja nervozita odo mňa odháňala všetkých mojich priateľov a vzťahy medzi blízkymi sa mi viditeľne zhoršili. V tom čase som znova zanedbávala blog a hoci som ešte natáčala videá na YouTube, čoskoro som s tým jednoducho musela prestať. Môj úsmev a presvedčenie oklamať seba samú už naďalej nezaberali. Iné východisko, ako so všetkým skončiť, som v tom čase nevidela.

Ako druhý bod uvádzam “profesionálny” prístup doktorov, magisterov a všetkých ostatných titulovaných a významných ľudí (čítaj prosím ako profesori). Táto prestížna univerzita zrejme stúpla do hlavy každému, kto na nej učí. Samozrejme česť výnimkám, vďaka ktorým som to tam ako tak zvládala. Ponižovanie a výsmech študentov patrili asi k ich náplňam práce. Nebola som jediná, ktorá to zažila na vlastnej koži. Hoci sme už po týždni prešli na dištančné štúdium, bála som sa prihlásiť aj na spoločnú online hodinu. Vtedy som sa začala na 80% vzdávať. No ponižovanie neprestalo. 
Prečo si musí niekto neustále dokazovať to, že má významný titul? Ten nikdy neukáže to, akým človekom daná osoba je. Kde to sme, keď na úvodnej hodine vám profesor povie: “Podotýkam, že JA SOM DOKTOR.” To znamená, že je úplne iný človek ako my ostatní? Už vtedy som pochopila, že som si vybrala zle.

A posledným bodom je samotný odbor. Rozumiem, že sa nachádza pod katedrou Slovakistiky, ale nepreberať nič iné len slovenčinu namiesto toho čo sa preberať naozaj má je už iná káva. Schválne, čo si predstavíte keď sa povie odbor Masmediálnej komunikácie? Určite vám napadne prax v oblasti médií, rozhlas, televízne a internetové médiá, publikum, marketing a manažment a podobne. Nič z toho som tam bohužiaľ nezažila. Namiesto týchto praktických predmetov sme mali predmety ako filozofia, antropológia, ekonomika, sociológia a nespočetné množstvo predmetov zaoberajúcich sa Slovenčinou. Naivne sme si mysleli, že sa to po zimnom a zároveň aj úvodnom semestri skončí, no opak bol pravdou. Neprišla ani prax (tá príde až vo štvrtom, teda magisterskom stupni štúdia) a ani praktické a zaujímavé predmety. Hlúpostí bolo ešte viac.

Ak by ste sa pýtali, čo sa istotne pýtať budete, prestúpila som na Prešovskú univerzitu v Prešove do rovnakého odboru. A až teraz som konečne spokojná tam, kde som. Prístup profesorov sa ani nedá porovnať a moje psychické zdravie sa opäť dalo do poriadku. A práve za túto možnosť, vyskúšať niečo nové, som neuveriteľne vďačná.